História
Urbár
Názov urbár pochádza z latinského slova a znamená "mesto" ale aj "mestská pozemková kniha", ktorá obsahovala zoznam pozemkov a povinností poddaných. Urbárska pôda bola a aj dnes je pôda v režime spoločného využívania - a takto je evidovaná dodnes.
Za históriou urbáru musíme ísť až do čias stredoveku, kedy boli Selce prevažne hospodárskou usadlosťou. Obyvatelia Seliec boli tzv. "írečitými" poddanými ktorí obrábali pridelenú kráľovskú pôdu. Išlo o "rustikálnu" pôdu, ktorú odovzdával zemepán do priameho užívania poddaným, a tí za to z nej museli odvádzať naturálne poddanské dávky, alebo pracovať na panskej "dominikánskej" pôde.
V roku 1767 panovníčka monarchie Mária Terézia vydala tzv. "Tereziánsku urbársku regulu". Selčianski poddaní podpísali Tereziánsky urbár v roku 1775 a tým sa upravili ich povinnosti podľa daností, najmä podľa bonity pôdy. Jednotne sa upravili aj práva a povinnosti medzi zemepánmi a ich poddanými. Poddaní, ktorí boli zapísaní ako držitelia usadlostí a užívali pôdu, sa stali urbariálnymi poddanými. V Selčianskom urbáre bolo zapísaných 53 členov. Do revolúcie v roku 1848 bola pôda vlastníctvom zemepána a viazala urbárnika na prácu. Až po zrušení poddanstva, poddaní ktorí predtým robotovali na panskom majetku získali pôdu, ktorú doteraz užívali. Pôdu na základe tzv. "Marcových zákonov" takto získali len urbariálni roľníci. Poľnohospodárska pôda sa priamo rozdelila na parcely do vlastníctva každého poddaného. Na základe "Urbárskeho patentu" v roku 1853 viedenská vláda umožnila prideliť do vlastníctva roľníkov aj lesné pozemky.
Dovtedajšie ucelené časti extravilánu si delili poddaní rovnakým dielom a vlastníctvo zapisovali na svoje meno do individuálneho vlastníctva. Takto rozdelené podiely sa zapisovali po roku 1855 ako majetková podstata do pozemkovej knihy s uvedením výmery a zaznačením na mape. Od roku 1871 na základe Uhorského zákona sa stali lesy vlastníctvom urbárskych spoločenstiev, a potom podielovým nedeliteľným spoluvlastníctvom roľníkov. Vzhľadom na prísne zásady lesného zákonodárstva boli prinútení aj roľníci užívať lesy spoločne a pod štátnym odborným hospodárskym dozorom ako to vyplývalo zo zákonov.
Pasienkové spoločenstvo
Pasienkové spoločenstvo vzniklo v roku 1930, malo 153 členov a staralo sa o dodržiavanie poriadku pri pasení dobytka.
Kuriálny spolok
Pôda prislúchajúca do Kuriálneho spolku je pôda, ktorú v čase stredoveku udelil hradný pán Ľupčianskeho panstva šľachticovi žijúcemu v kúrii na území Seliec. Tá sa postupne dedila až ju odkúpilo niekoľko roľníkov zo Seliec, čím vznikol Kuriálny spolok.
Po 2. svetovej vojne
Po 2. svetovej vojne podľa urbárskych pravidiel sa pozemky využívali v rámci spoločného hospodárenia podľa veľkosti podielov až do roku 1949. Po roku 1950 prešli urbárske lesy do užívania štátnych lesov a pasienky do vlastníctva JRD. Pozemky boli v hospodárení socialistického sektora a vlastník z nich nemal žiadny úžitok. Aj preto vlastnícke podiely k spoločným nehnuteľnostiam neprechádzali dedičskými konaniami. Prestali sa viesť urbárske knihy a od roku 1974 aj záznamy v pozemkovej knihe.
Vydaním reštitučného zákona o pôde v roku 1991 bolo umožnené vrátiť pôvodným členom urbariátu ich podiely. Aby sa tak mohlo stať, musel sa za týmto účelom vytvoriť prípravný výbor, ktorý pracoval na príprave vrátenia urbárskeho majetku a založení novej organizácie. K tomu došlo na prvom valnom zhromaždení v roku 1992. Nová organizácia zastrešila všetky tri pôvodne existujúce subjekty: Urbár, Pasienkové spoločenstvo, Kuriálny spolok.